Dauha: na klíme nám nezáleží

Autor: Alexander Ač | 10.12.2012 o 20:15 | Karma článku: 7,35 | Prečítané:  553x

V poradí už 18. konferencia o klimatickej zmene v Dauhe nepriniesla zásadný posun v snahách o globálne znižovanie emisií skleníkových plynov. Pre čitateľov tohto blogu by to nemalo byť prekvapenie. Túto konferenciu o riešení klimatickej zmeny som nesledoval, a ani tie predošlé, zo zrejmých dôvodov. Prečítajte si však pohľad slovenského klimatológa na túto tému, veľmi poučné!

Fiasko

Nijak inak ako ďalším fiaskom sa to nazvať ani nedá. Katarská Dauha viac svetla, a najmä rozhodné stanovisko v otázke riešenia klimatickej zmeny rozhodne nepriniesla. Rozhodnutie o pokračovaní Kjótskeho protokolu do roku 2020 je niektorými médiami a politikmi vnímané ako veľký úspech, no nech sa na to pozeráte akoukoľvek optikou, úspech je to posledné, čo by Vám malo v súvislosti s touto konferenciou napadnúť. Bez hlavných svetových „CO2“ aktérov a producentov, USA a Číny, je akákoľvek súčasná dohoda o redukcii emisií skleníkových plynov len nevýznamným zdrapom papiera. Kjótsky protokol 2 bude do roku 2020 kontrolovať nanajvýš 15 % svetových emisií CO2, čo je príliš málo na to, aby sme v najbližších rokoch dokázali zvrátiť ich nekompromisne rastúci vývoj. No buďme k sebe aspoň trochu úprimní.

Očakávaný výsledok

Výsledok z Dauha sa dal očakávať, presne totiž odráža náš spoločenský nezáujem (neschopnosť?) riešiť problém globálneho otepľovania. Veď nakoniec, prečo by sme aj mali riešiť tak abstraktný a ničím sa nás nedotýkajúci problém, o ktorom sa len občas dozvedáme prostredníctvom „neprimerane“ dramatických správ o topení ľadovcov kdesi v Grónsku či Alpách, alebo rastúcej hladine oceánov ohrozujúcej nejaký ten bezvýznamný fliačik zeme uprostred Tichého oceánu. V súčasnosti stojí pred nami celý rad iných, možno naliehavejších problémov. Napríklad aj ekonomicko-politická kríza, ktorou nás mienkotvorné média a scestné politické vyjadrenia masírujú dennodenne. Pravdou je, že klimatická zmena na prvý pohľad nie je tak bezprostredným problémom ako napríklad vysoká nezamestnanosť, no naša ignorancia a sklon bagatelizovať všetko podstatné sa nám z dlhodobého pohľadu nemusí vyplatiť a akákoľvek nečinnosť v tomto smere nás všetkých môže vyjsť dosť draho.

 

Dnes už len málokto dokáže legálnymi prostriedkami dokázať, že naša planéta sa neotepľuje. Svedectvom sú nielen pozorované trendy teploty vzduchu na pevninách, ale aj satelitné merania pokrývajúce okrem kontinentov aj rozsiahle oblasti morí a oceánov. Družice však okrem faktu, že Zem skutočne hromadí viac tepla ako by bolo potrebné a pre nás únosné prinášajú aj časť odpovede na otázku, prečo sa atmosféra, ale predovšetkým oceány otepľujú. Aby bol planetárny systém Zeme v tepelnej rovnováhe, rovnaké množstvo tepla, ktoré príjme zo Slnka musí odovzdať späť do kozmického priestoru. Ako ale ukazujú satelitné merania, k tomuto v posledných troch dekádach nedochádza. Zemská atmosféra uvoľňuje stále menej tepla práve v oblastiach absorbcie hlavných skleníkových plynov, najmä CO2. Objektívne dôkazy o tom, že človek je hlavnou príčinou otepľovania od polovice 20. storočia, prichádzajú však aj priamo zo Zeme. Noci sa nám otepľujú rýchlejšie ako dni, to isté platí pri porovnaní trendov zimných a letných teplôt. Zatiaľ čo prízemné vrstvy atmosféry svoju teplotu zvyšujú, stratosféra sa ochladzuje (ide nielen o prejav zosilneného skleníkového efektu, ale aj redukcie stratosférického ozónu – stratosféra sa totiž ochladzuje aj v regiónoch, kde nedošlo v posledných 30 rokoch k významnej deštrukcii ozónu). To sú len niektoré z vybraných objektívnych argumentov, ktoré do veľkej miery spochybňujú významnejšiu úlohu prirodzených faktorov súčasného otepľovania (napr. slnečná aktivita alebo „vyrovnávajúce“ oteplenie globálnej klímy po predošlom chladnejšom období Malej doby ľadovej).

Je jedno, čomu veríte, zmena podnebia je tu

Koniec koncov, nech už ste alebo nie ste presvedčení o teórii ľuďmi podmienenej klimatickej zmeny, pravdou ostáva, že zmena klímy tu je a začína nám spôsobovať problémy. Skutočným problémom však nie je ani tak absolútny nárast globálnej teploty (o necelý 1°C za posledné storočie), ako skôr rozsah dôsledkov, ktorý tento zdanlivo nepatrný nárast už dokázal priniesť – extrémy počasia či narastajúce sucho v rozsiahlych oblastiach pevnín sú len najviditeľnejšie symptómy. Zdanlivo nepatrný preto, že pokiaľ je nám zatiaľ z paleoklimatologického výskumu známe, ide o jednu najrýchlejších globálnych klimatických zmien v známej geologickej histórii, minimálne od konca druhohôr, teda v období posledných 65 miliónov rokov. Dokonca, ak by sa nakoniec potvrdili len stredné odhady nárastu teploty do konca tohto storočia (2 až 3 °C v porovnaní s dnešným stavom), v porovnaní s tým by bledli aj také výrazne klimatické „skoky“ ako oteplenie po skončení poslednej doby ľadovej, či kataklizmatická udalosť PETM (Paleocénno-eocénne teplotné maximum) spred 55 miliónov rokov, ktorá vyvrcholila v následnom eocénnom maxime (kedy bolo približne o 8-10°C teplejšie ako dnes). Svet v tom čase pripomínal horúci a vlhký skleník, kedy dažďové pralesy pokrývali všetky suchozemské časti Európy a v Antarktíde neexistovalo žiadne zaľadnenie. Existujú dokonca odhady, že pokiaľ by ľudstvo minimálne do konca tohto storočia pokračovalo v súčasnom vývoji, pravdepodobnosť toho, že o niekoľko ďalších storočí sa globálne teploty priblížia tým spred 40 miliónov rokov, je relatívne vysoká.

Možnosť skokových zmien

Je však spomínaný nárast teploty v tak krátkom časovom období vôbec reálny? Klimatické modely nie sú dokonalé a s odhadmi budúceho vývoja sú spojené nemalé, aj keď relatívne známe neistoty. Okrem toho, že nevieme celkom odhadnúť, akým demografickým alebo ekonomickým smerom sa civilizácia bude uberať v najbližších desaťročiach, ďalšia, možno ešte závažnejšia neistota spočíva v tom, že modely zatiaľ nedokážu reálne napodobniť jednu z najcharakteristickejších vlastností klimatického systému Zeme, a to, jeho tendenciu sa meniť v náhlych a veľmi rýchlych skokoch. Žiaľ ako sa zdá z fyzikálnych meraní súčasného stavu atmosféry, oceánov či ľadovcov v Grónsku alebo Antarktíde, Zem veľmi pravdepodobne k jednému z takýchto skokov smeruje a čo je ešte horšie, na základe historických prameňov a geologických výskumov vieme, že táto zmena nebude ani zďaleka príjemná. Stačí si len pripomenúť, aké ťažkosti priniesla relatívne pomalá a veľmi pravdepodobne len regionálna zmena klímy počas vrcholného stredoveku, na začiatku tzv. Malej doby ľadovej. Nehovoriac už o takých rýchlych globálnych skokoch, akým bola už spomínaná udalosť PETM, ktorá mimochodom prebiehala približne 10-násobne pomalšie ako sa očakáva pre oteplenie v tomto storočí (s PETM bolo spojené jedno z piatich veľkých globálnych vymieraní). Adaptovaní na obdobia relatívne stabilnej klímy v období posledných 10 tisíc rokov, akákoľvek rýchlejšia zmena podnebia môže pre nás predstavovať veľmi vážne ohrozenie, dokonca na úrovni ľudského druhu. Ako celkom určite vieme, neistoty spojené s predpovedaním budúceho vývoja takmer vždy hrali v náš neprospech, a celkom určite budú hrať aj v prípade nastávajúcej zmeny klímy.

Autor: Jozef Pecho

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?