Základnou myšlienkou publikácie „Nová vodná paradigma“ je, že zásah človeka do malého hydrologického cyklu sa významne podieľa na regionálnych zmenách počasia. Najmä urbanizované a intenzívne poľnohospodársky obhospodarované územia narušujú vodný režim a to najmä v dôsledku zvýšeného odtoku a zníženého výparu (evapotranspirácie). Jedným z významných dôsledkov zrýchleného odtoku dažďovej vody nad kontinentami by malo byť aj zvyšovanie hladiny oceánov.
Aby bolo možné definitívne tvrdiť, že naozaj dochádza k významnému a trvalému presunu vody z kontinentov do oceánov, je treba mať kvantitatívne znalosti o malom vodnom cykle. V publikácii sa udáva, že každoročne je skanalizovaných 20 miliárd m3 vody (bez citácie) (tj. 20 km3). Zatiaľ čo nikto nemôže pochybovať o zvýšenom odtoku vody do riek a oceánov, vieme tiež, že človek vodu v krajine tiež „zadržiava“. A to stavbou priehrad a odčerpávaním vody na zavlažovanie.
K tvrdeniu, že človek z krajiny vodu odčerpáva, je nevyhnutné zmieniť odhady, koľko vody človek v krajine zadrží. Správa z roku 2000 o priehradách tvrdí:
„Každoročne je odčerpaných približne 3800 km3 sladkej vody z jazier, riek a povodí. Je to dvojnásobné množstvo ako pred 50 rokmi. Asi 67% tohto objemu spotrebuje poľnohospodárstvo.“
Je tiež známe, že niektoré veľké rieky často do mora nedotečú najmä v dôsledku stavby priehrad a zavlažovania (napr. rieka Colorado, Žltá rieka atď.). Ako sa toto prejaví v celkovej bilancii pri hospodárení s vodou?
Na základe týchto údajov by môj odhad bol, že hospodárenie s vodou v konečnom dôsledku prispieva k znižovaniu odtoku sladkej vody do oceánov ;-). Porovnaj čísla – zachytených 3800 km3 (svet) vs. uvoľnených 20 km3 (Európa).
V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že veľké vodné priehrady (napríklad veľká priehrada Tri Úžiny) majú vplyv na regionálne počasie – znižujú množstvo zrážok v okolí priehrady a zvyšujú množstvo vo väčšej vzdialenosti.
Množstvo vody pre svoje potreby však človek často získava na úkor podzemnej vody, ktorej stavy sa dramaticky znižujú v mnohých oblastiach sveta, napr. v Indii. Jedno z navrhovaných riešení v tejto oblasti je postupné zachytávanie dažďovej vody – v súlade s opatreniami ktorá navrhuje Michal Kravčík.
Ďalšie z tvrdení je, že zlé hospodárenie s vodou stojí za nárastom extrémov počasia.
Východiskom pre toto tvrdenie je, že odvodnené plochy zemského povrchu sa viac prehrievajú a majú vplyv na výraznejšie teplotné rozdiely vzduchu a následne na extrémnejšie počasie.
V publikácii je nám poskytnutý príklad víchrice v Tatrách v roku 2004:
„Výstupné sálavé prúdy prehriatej poľnohospodársko-urbánnej krajiny (zóna D) [mesto Poprad] akcelerovali prúdenie vzduchu pri náhlom vpáde studeného frontu cez hrebeň Vysokých Tatier.”
Tu mi chýba dôkaz, že v čase príchodu studenej fronty bol vzduch nad Popradom prehriatejší či suchší, ako nad Tatrami a aký bol tento prípadný teplotný rozdiel. Takéto záznamy teplôt vzduchu by mali byť k dispozícii.
Teplotný rozdiel medzi urbanizovanou oblasťou a okolitou krajinou je totiž ovplyvnený mnohými faktormi – aktuálnou rýchlosťou vetra, oblačnosťou či vlhkosťou vzduchu. Chýba mi tiež vyjadrenie napr. meteorólogov, ako vysvetľujú príčiny tejto katastrofy, ktorý majú nepochybne veľa znalostí z fyziky atmosféry, vplyvu teplotných a vlhkostných rozdielov na rýchlosť a smer vetra a pod.
Zásadne však nesúhlasím s tvrdením, že :
„Je logické, že pri súčasnom trende prehrievania kontinentov ľadovce napríklad rýchlo ubúdajú v Alpách, keďže sú obkolesené „horúcimi platňami“ priemyselných regiónov Európy.“
To by znamenalo, že teplo z urbanizovaných oblastí by prispievalo k rýchlejšiemu topeniu ľadovcov. To však úplne ignoruje skutočnosť, že efekt tepelných mestských ostrovov má lokálny charakter a v žiadnom prípade neprispieva k topeniu ľadovcov v horských oblastiach. Ľadovce sa topia rovnako aj v odľahlých oblastiach vzdialených desiatky a stovky kilometrov vzdialených od ľudských mestských sídel. Bolo tiež preukázané, že efekt tepelných mestských ostrovov sa iba minimálne až zanedbateľne podieľa na náraste globálnych teplôt.
Nesúhlasím ani s nasledujúcim odstavcom:
„Pritom nepatrné, sotva pozorovateľné (cca 1 %) zvýšenie ročného odtoku do oceánov (v porovnaní s vyrovnanou bilanciou) prostredníctvom riek, na úkor hladín podzemnej vody, pôdnej vlhkosti a rastu vegetácie, by predstavovalo objem vody, ktorý by za sto rokov zväčšil objem oceánov o 36 146 km³ vody, čo zodpovedá stúpnutiu ich hladín o 10 cm (pri zanedbaní zvýšeného odparovania z hladín oceánov či objemovej expanzie vody vplyvom zvýšenej teploty a ďalších faktorov).“
Nie je napísané, za aké obdobie – od roku 1900? Ak áno, boli už vtedy zásahy ľudskej spoločnosti do vodného režimu také zásadné? Bol zaznamenaný pokles zrážok (alebo oblačnosti) nad pevninami (s pravdepodobným ročným poklesom 1%)?
Proti tejto teórii tiež svedčí fakt, že od roku 1980 bol zaznamenaný zvýšený výpar nielen nad oceánmi, ale aj nad pevninami (IPCC, 2007) – čo je v rozpore s koncepciou dlhodobého trendu vysušovania kontinentov.
Domnievam sa, že na potvrdenie východísk a dôsledkov teórie, že významným faktorom v regionálnych klimatických zmenách s potenciálne globálnym charakterom je zlé hospodárenie s vodou, je potrebné preukázať, že:
1...nad kontinentami došlo k celkovému poklesu množstva zrážok (klimatické modely predpovedajú opak)
2...nad kontinentami došlo k celkovému poklesu množstva vodnej pary (satelity ukazujú opak)
3...nad kontinentami došlo k poklesu množstva zrážok.
4...nad urbanizovanými oblasťami došlo k výraznému poklesu zrážok
5...lepšie kvantifikovať bilanciu hospodárenia s malým vodným cyklom
Hlavné závery:
Opatrenia, ktoré zmierňujú negatívne účinky urbanizácie a celkového odvodňovania krajiny určite pomôžu pri riešení regionálnych zmien klímy. Napríklad zvýšením vegetačného pokryvu v mestách či opatrení, ktoré zadržiavajú vodu v krajine a pod.
Zadržiavaním vody na kontinentoch sa pravdepodobne nevyrieši problém narastania morskej hladiny, keďže s ďalším otepľovaním atmosféry sa bude topiť voda uložená v pevninských ľadovcoch.
Sústredenie sa len na vodný cyklus a rezignovať na znižovanie emisií skleníkových plynov považujem pri súčasnom stave rozsiahlych poznatkov nielen z klimatológie, za chybu. Je potrebné riešiť ako regionálne, tak aj globálne príčiny zmien podnebia.
Dúfam, že takto aspoň čiastočne prispejem k skvalitneniu ďalšej (vedeckej) práce spoločnosti Ľudia a voda.