Koľko % z klimatickej zmeny v 20. storočí je možné pripísať CO2?

Autor: Alexander Ač | 20.10.2006 o 18:41 | Karma článku: 3,95 | Prečítané:  1798x

Väčšina debát točiacich sa okolo klimatickej zmeny medzi širokou verejnosťou (na blogoch a pod.) je do veľkej miery odlišuje od debát na vedeckej úrovni (konferencie, vedecké publikácie a pod.). Verejnosť často kladie zdanlivo jednoduché otázky (ako napríklad percentuálny podiel vodnej pary na (celkovom) skleníkovom efekte), čo sa na prvý pohľad zdá ako dôležité v otázkach vplyvu človeka na klimatický systém. Vo vedeckej komunite však sa diskusie na tieto „jednoduché“ otázky zväčša nevedú, ale debatuje sa o jemnostiach, ktoré sa na verejnosť často ani nedostanú. Jednou z takýchto otázok je aj, koľko percent z oteplenia v 20. storočí (t.j. 0.6°C) je možné prisúdiť na vrub ľuďmi vypusteného CO2? Je to priama otázka, a na prvý pohľad jenoduchá, avšak odpoveď na ňu vôbec nie je jednoznačná. Klimatológ Gavin Schmidt z NASA na svojom blogu pokračuje...

Pojem prisúdenie (attribution) vyžaduje z technického hľadiska určitú štatistickú silu (to znamená, že by ste mali byť schopný vylúčiť iné vysvetlenia s nejakou hladinou pravdepodobnosti). Ďalej platí, že prisúdenie (v technickom slova zmysle) pozorovanej klimatickej zmeny je v podstate úloha MODELOV. V určitých situáciach sú fyzikálne modely (akokoľvek komplexné) nevyhnutné na určenie vzťahu príčina-následok – jednoduché štatistické korelácie medzi vonkajším faktorom (forcing) a (nejasnou) odpoveďou pozorovaného systému nepostačujú na rozlíšenie dvoch potenciálnych faktorov s podobným účinkom. Ak vieme, že modelovanie je pôda neistá, tieto neistoty sa musia odrážať v akomkoľvek následnom prisudzovacom procese. Je nepochybne dôležitou otázkou, či je možné prisúdiť globálne otepľovanie vplyvu človeka – toto sa však robí na základe pravdepodobnosti (to znamená, že antropogenická klimatická zmena bola potvrdená s určitou vysokou pravdepodobnosťou a je schopná vysvetliť podstatnú časť pozorovaných trendov - http://www.grida.no/climate/ipcc_tar/wg1/465.htm ) Avšak v prípade priemernej globálnej teploty existuje dostatok skúseností z oblasti modelovania, aby sa dalo s istotou tvrdiť, že globálne priemerné teploty na úrovni desaťročí (alebo dlhších), sú do veľkej miery lineárnou funkciou priemerných globálnych radiatívnych vplyvov (radiative forcing). S týmto predpokladom vychádzajucim z modelov môžeme pozmeniť otázku z prisúdenia nárastu globálneho oteplovania v 20. str. na (radiatívne, klimatotvorné) faktory v 20. storočí. To znamená, akým percentom sa podieľa CO2 na faktoroch pôsobiacich v 20 storočí? Tu sa dostávame k trošku odlišnému problému. Vyhneme sa tak napríklad nejasnosti vo vzťahu k oneskorenej reakci zmeny teploty na vonkajší faktor (niekedy až desaťročia), a zároveň predpokladáme, že všetky faktory vznikajú naraz a že všetky majú lineárny charakter, a neberú do úvahy vplyv vnútornej variability (pretože tá sa vyskytuje hlavne v odpovedi systému, nie vo faktoroch samotných). Ďalší problém je, ako sa je možné vyznať vo faktoroch ktoré môžu mať a majú odlišný účinok na celkovu radiačnú bilanciu – niektoré ochladzujúci iné otepľujúci, povedzme faktory A,B, a C s účinkom +1, +1 a -1 W/m2. S výsledným účinkom +1, môžeme zjednodušene prisúdiť 100 % účinok faktoru A alebo B. Presnejšie je však zoradiť všetky otepľujúce faktory na jednu stranu a rozhodnúť o ich vplyve na oteplenie na základe rovnice A/(A+B). To znamená, že faktor A aj B sa podieľa 50%. Ani toto však za určitých okolností nemusí postačovať. Môže sa stať, že faktor B je súčtom dvoch faktorov B1 a B2, pričom jeden s nich má účinok 1.5 a druhý -0.5. Teraz však podľa tej istej definície je podiel faktoru A iba 40%, pričom sa nič nezmenilo na pochopení faktoru A a ani vo výslednom vplyve faktorov (je stále +1). Skutočný príklad možno pozorovať na vplyve metánu a ozónu. Ak vypočítate ich vplyv na základe ich koncentrácií v atmosfére, dostanete hodnoty 0.5 W/m2 a 0.4 W/m2. Avšak množstvá ozónu a metánu sú v určitom vzájomnom vzťahu na základe chemických reakcií, a možno o nich uvažovať aj ako o dôsledku emisií metánu a iných reaktívnych plynov (najmä NOx a CO). NOx má celkový negatívny účinok, pretože znižuje množstvo metánu, a preto treba priamy vplyv emisií metánu zvýšiť (na približne 0.8 W/m2, s 0.2 z CO, a -0.1 z NOx). V podstate sa nič nezmenilo – avšak vplyv metánu je vyšší. Existuje nejaký spôsob, ako možno vypočítať otepľujúce vplyvy dostatočne presne, tak aby ich priradenie nezáviselo na našej predošlej definícii? Nanešťastie nie. Takže sme odkázaní na prisudzovania faktorov, ktorých celkové posobenie može prekročiť 100 percent, alebo prisudzovať oteplenie faktorom, ktoré nie je možné vyjadriť presne. Toto hlavná príčina, prečo jsa takéto jednoduché prisudzovanie jednotlivým faktorom v odbornej literatúre moc nevyskytuje, alebo sa potom vyskytuje ovela zložitejší sposob. Asi najužitočnejšie je delenie na prirodzené a antropogénne faktory. Čo to teda všetko v praxi znamená? Podla článku Hansen et al., 2005 je celkové posobenie všetkých faktorov okolo 1.7 W/m2 v rokoch 1750 až 2000. Najvačší vplyv tu zohrávajú CO2 (1.5 W/m2), CH4 (0.6 W/m2), CFC (0.3 W/m2), N2O (0.15), O3 (0.8) a významné ochladzavače sú aoerosóly (2.1 W/m2) a zmena vo využití krajiny (0.15). Každé toto číslo nesie so sebou určitú neistotu. Takže celkový vplyv CO2 je 85%, ale 37% v porovnaní so všetkými oteplujúcimi faktormi. Všetky skleníkové plyny dokopy sú zodpovedné asi za 64% oteplenia, a všetky antropogenické vplyvy až za približne 80š oteplenia. Ak by aj bol vplyv Slnka dvojnásobný, stále by to bola iba polovica vplyvu CO2 a necelá patina celkových antropogénnych vplyvov. Takže ak si vezmeme všetky neistoty okolo, tak samotné CO2 prispieva asi 30 – 40 % ku globálnemu oteplovaniu. S týmito číslami sa však može hrať každý. Ak nie ste celkom hlúpy, ale pri tom nie čestný, možete využiť nevedomosť ludí o ochladzujúcich faktorov. Ak ukážete, že celé oteplenie vysveluje faktor B, výjde vám, že posobenie faktoru A je nula, takže vlastne nie je čo vysvetlovať, ako tu urobil Michael Crichton vo svojej prezentácii (http://www.crichton-official.com/speeches/npc-speech.html)., kde vraví, že vačšina oteplenia ide na vrub slnka a zmeny vo využití krajiny (aj ked tie v skutočnosti majú ochladzujúci účinok), CO2 tým pádom hrá zanedbatelnú rolu. Je to v skutočnosti až také doležité, kolko percent oteplenia je možno pričítať na vrub CO2? Centrum záujmu sa totiž teraz točí okolo spatných vazieb, ku ktorým mož prísť v budúcnosti. Najvačšou pravdepodobnosťou však v najbližších desaťročiach zostane rozhodujúci vplyv CO2. Pochopenie fyzikálnej podstaty sklenikového efektu a nárast dokazov o klimatickej zmene sposobenej skleníkovými plynmi je obrovský. Takže záverom možno povedať, že aj ked existuje určitá neistota v presnom určení perecenta podielu jednotlivých faktorov, tak o legitímnosti znižovania emisií CO2, a to z dovodu dalšieho oteplovania by sa spory viesť nemali.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stačilo, štát nebude môcť minúť viac ako si naplánoval

Rezort financií chce výdavkové stropy.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Do Česka sa sťahuje ruská stredná trieda

Rusi u nás boli aj budú, ide o to, kto a prečo


Už ste čítali?